Silvester na severe

Poznáte to, blíži sa koniec roka a vy už opäť premýšľate, ako a hlavne kde ho oslávite. S priateľkou sme si minulý rok povedali, že už by aj stačilo klasických „chatovíc“ a následného zotavovania sa v prvý deň roku. Veď predsa sa hovorí: „ako na nový rok tak po celý rok”, a tak sme to zobrali doslovne.

 

Pustili sme sa do hľadania leteniek. Hneď prvá podmienka po cene, bola severská oblasť. Chceli sme si užiť aj trochu zimy, keď ku nám ešte neprišla. Najlacnejšie a najsevernejšie sme našli cestu do nórskeho Bergenu.

Ak ste o tomto mieste ešte nikdy nepočuli, v skratke si prečítajte pár užitočných informácií. Dlhé roky bol Bergen hlavným mestom Nórska. Svojou veľkosťou zastáva po Osle hneď druhé miesto.  Aj keď v meste jeho rozlohu vôbec nepocítite, tak celkom dosť pocítite jeho polohu. Môže sa zdať, že v decembri tam musí byť už celkom veľká zima, no opak je pravdou. Golfský prúd z chladného pustého severu vytvára vlhké a sychravé miesto. Prší tam približne 230 dní v roku. Nóri sú však na toto počasie úplne zvyknutí. Dokonca mali pred pár rokmi 90-upršaných dní za sebou, a keď po 3 mesiacoch konečne na jeden deň zasvietilo slnko, boli z toho smutní, pretože to prerušilo ich rekord. Následne pršalo ďalšie 3 týždne.

Nórsko okrem jeho nádhernej prírody vystihuje práve jeho charakteristické počasie. Možno práve preto je toto obľúbená veta Nórov: „Neexistuje zlé počasie, iba zle oblečený turista.“  

Ja som sa na tento výlet špeciálne tešil, pretože som konečne mohol poriadne otestovať výbavu od Fjällräven a Hanwag.

Najskôr nás čakal ťažký test obuvi v mestskej džungli plnej vody. Topánky vydržali obrovský nápor nekonečných kvapiek a bez zaváhania nohy udržali pekne v suchu. Bunda a nohavice to už mali o trochu ťažšie, tie musia viac dýchať, čím prepustia aj viac vody, pokiaľ ich nenavoskujete. Mal som asi voskovať...
 

Bryggen - drevené domčeky Nemeckých obchodníkov, v minulosti to bola hlavná štvrť obchodu v severnej Európe

Oslava Nového roku

Večer nás čakala oslava posledných pár hodín roku. Silvestrovskú večeru sme si zaobstarali na pumpe, jediná možnosť pre opozdilcov v tento deň. Nabrali sme si za vrecko cukríkov, Colu na prípitok, zaplatili ako za rodinný nákup na Slovensku a vybrali sa na jeden zo siedmich vrcholov, ktoré obklopujú mesto Bergen.

Očividne sme neboli jediní, ktorí mali podobný nápad. Kráčali sme v zástupe Nórov.  Od najmladšej generácie po seniorov, od tých vybavenejších s čelovkami, až po tých, ktorí sa spoliehali na svetlo druhých.

V sprievode sme sa dostali až na vrch Floyen, kde sme s krásnym výhľadom na mesto za zvuku trúbiacich lodí, oslavovali príchod nového roku. To bola atmoška!

3,2,1…Šťastný nový rok! A taktiež dobré ráno z unimobunky v kempe na okraji mesta. No a čo, bolo to jediné voľné ubytovanie, ktoré sme si mohli počas Silvestra dovoliť. Dokonca sme tam mali aj radiátor a periny (tie však už za príplatok).

 

Cesta do divočiny

Po mojich predošlých skúsenostiach s požičiavaním auta na Malorke, kde som zaplatil na zbytočných poplatkoch o polovicu viac, ako som pôvodne mal, som bol dosť skeptický ako to bude vyzerať tu, v krajine kde sú ceny ešte o dosť vyššie. No Škandinávia mi vrátila dôveru k ľudom. Namiesto polhodinového vymieňania si názorov, stačilo pár podpisov. Dokonca sme dostali auto, ktoré bolo z ešte vyššej kategórie než som pôvodne zarezervoval.

Pri objednávaní som dbal na to, aby to bolo 4x4, veď predsa budeme v Nórsku a človek nikdy nevie, kam ho cesty zavedú. Neskôr sme zistili, že sneh je v okolí Bergenu skôr raritou.

Po prevzatí auta a 100 kilometroch cesty za nami sme prišli ku tradične červenému domu s výhľadom na fjord.  Samozrejme sa pri ňom svietilo, ako skoro pri každom dome čo sme zatiaľ videli. Pri počte vodných elektrárni v krajine, veľmi energiou nešetria.

Bol to náš domov na nasledujúce 4 dni.

Naše ubytovanie pri ľadovci Folgefonna - tam dole v suteréne


Výhľad zo záhrady

 

Honba za Slnkom

Prvé ráno pri ľadovci Folgefonna sme sa rovno vybrali na východ slnka. Podľa predpovede to mohla byť prvá a posledná šanca vidieť slnko počas našich dní v Nórsku. Zaspali sme. Na Slovensku sa to môže stať celkom ľahko, predsa človek spí pár hodín a vstáva približne o tretej, aby stihol východ slnka na nejakom kopci. Tu vychádzalo slnko až o 10tej... Nevadí, s miernym oneskorením sme sa vybrali do neďalekého lyžiarskeho strediska. Nachádza sa trochu vyššie v horách a preto sme dúfali v pekné výhľady a aspoň pár slnečných lúčov.

 

Po ceste sme zahliadli ľadovcové jazero s nádhernou azúrovou vodou. Na brehu stál malý domček, v ktorom by nejeden z nás rád pobudol a unikol z tohto uponáhľaného sveta.

Autom sme prechádzali cestou v lone nádhernej prírody, obklopenou skalami, z ktorých sa zlievajú obrovské vodopády. Zastavili sme na veľkom parkovisku lyžiarskeho strediska, ktoré bolo úplne prázdne. Svah bez štipky snehu, na jeho vrchole sme však dúfali, že konečne uvidíme slnečné lúče.

 

Lyžiarske stredisko Fjellhaugen

 

Kráčal som rozbahneným mokrým strediskom v ktorom hviezdili moje Hanwag Alaska, zopárkrát som skočil do nenápadného potôčiku a nohu mi pomedzi machom obrastené skaly skrúcalo ako na tanečnom parkete, ale našťastie mal som oporu. Chodidlá zostali suché a členky boli na svojom mieste.

 

 

Posledné metre a sme tam. Slnko pomedzi oblaky svieti na okolitú krajinu a otvorilo nám nádhernú scenériu nórskej divočiny. Ticho, nikde nikto, len my, uprostred skál a jazier. To už nezažijete len tak kdekoľvek.

 

 

 

Zima na severe

Zimné dni v Nórsku sú neskutočne krátke. Vyššie na severe je skoro stále tma a dole nižšie to tiež žiadna sláva nie je. Ráno o 10 je východ slnka a o pol 4 poobede už zapadá. Keď si zoberiete dĺžku presunov z jedného miesta na druhé, vďaka priemernej rýchlosti približne 50km/h,  tak počas dňa nestihnete skoro nič. Ale na druhej strane, tu fakt platí, že cesta je cieľ. Idete a kocháte sa. Jeden fjord, druhý fjord, vodopád a zrazu zas fjord, z neho vychádza masívna skala a aby to nebolo málo, niekedy uvidíte ešte aj ľadovec. Je to dokonalá pastva pre oči. Horšie to je, keď na vás ide hlad. Je nedeľa, obchody zatvorené a najbližšia pumpa ešte hodinu cez kopec na druhej strane.

 

Tento rybársky domček som zahliadol len tak náhodne pri ceste. Vrátili sme sa sem 3 krát kým boli podmienky aké som si predstavoval.

V podobnej časovej tiesni sme sa dostali aj do mestečka Odda, kde bola otvorená jediná pumpa, široko-ďaleko. Po výdatnom obede nám ostával už len necelá hodina do západu slnka. Na mape sme našli, že neďaleko sa nachádza cesta na známy skalný útvar Trolltunga.  Túra ku nemu však trvá niečo cez 7 hodín. Preto nám stačilo vyjsť na parkovisko, ktoré bolo už samé o sebe dostatočne vysoko a jeho okolie by mohlo ponúknuť pekné výhľady. Pred záverečnou, najstrmšou časťou bola závora. Pri vrstve ľadu na ceste sa ani nečudujem, asi nás zachránila. Otočka smerom do mesta, po ceste dole sme našli parkovisko z ktorého sa štartovalo na neďaleký kopec Lilletoppen. Na jeho vrchole bola pre Nórov významná technická pamiatka. Obrovské rúry spolu so strážnym domčekom. Slúžili na prenos vody z hôr do elektrárne. Vyšli sme si ešte o trochu vyššie, kde sa nám otvoril krásny výhľad na fjord Hardanger. 

 

 

Našli sme sneh

Okolie nášho domčeku sme zmapovali z každej internetovej strany. Instagram a ostatné foto weby plus youtube videá, pomohli v hľadaní najviac „páčivých“ miest v okolí.

Potom sme sa už len rozhodovali podľa aktuálnych podmienok. Jedno sme však na tomto výlete zmeškať nechceli.  Pohľad na ľadovec z blízka.

Našli sme ďalšie lyžiarske stredisko z ktorého by to bolo možné. Vybrali sme sa cez dva tunely, nekonečnými úzkymi cestami popri fjordoch až sme pri malom obchodíku odbočili do snehovej doliny. Tam sme prvýkrát videli tunajšiu krajinu zahalenú bielou pokrývkou, no zachvíľu naše nadšenie skončilo. Vlastne nie, len nás utvrdilo v tom, čo sme už vedeli. Tento výlet nie je o konkrétnych miestach, ale o objavovaní. Ku ľadovcu sme sa nedostali, opäť tu bola závora (forma ako Nóri predchádzajú kolíziám na niektorých cestách v zimnom období). Vonku však husto snežilo a len kúsok od závory sa nachádzal nádherný vodopád. Zasnežené stromy naokolo, z hmly v diaľke vykukoval kúsok vrcholu a žiarivo modrá voda tvorila dokonalý kontrast. Bolo to dostatočné vynahradenie za ľadovec.

 

 

Kúsok Talianska v Nórsku

Večerná predpoveď vyzerala sľubne a dokonca hlásila aj malú nádielku snehu.

Ráno vonku opäť pršalo a ku tomu samozrejme poriadne fúkalo. Moja nálada bola vzhľadom na počasie až prehnane pozitívna, ale predsa bol to náš posledný deň.

Zbalili sme všetky veci a vybrali sa na miesto, pred ktorým nás už trikrát otočilo počasie alebo neskorý čas. Postupne sa kvapky menili na snehové vločky. Stále neverím, že som moju polovičku vytiahol z auta a vybrala sa so mnou na „prechádzku“ ku Nórskej verzii známeho jazera Lago di Braies nachádzajúceho sa v Talianskych Dolomitoch. Nórsky trochu honosnejšie s názvom Bondhusvatnet.

 

 

Sme na konci nášho výletu, ešte jedna cesta trajektom, pomedzi fjordy a s malou prestávkou v snehovej fujavici počas ktorej som stihol napísať online skúšku v škole a potom už rovno na letisko.

 

 

A aby som nezabudol, čo výbava?

Boty Hanwag Alaska GTX by som nosil aj každý deň, samozrejme sú trochu ťažšie, ale za to nohy som mal neustále v suchu. A to by som povedal, že počasie sme mali kľudne aj na gumáky. Ich rýchle uťahovanie pomocou malých ložísk v kovových úchytoch na šnúrky som si obľúbil už pri prvom obutí. Samozrejme okrem toho aj precíznosť spracovania z jedného kusu kože bez zbytočných švov, ktoré by sa mohli poškodiť. A okrem toho sa ešte stále vyrábajú ručne.

Ku ich pohodliu mi dopomohli špeciálne tvarované vložky Sidas. Pri predošlých topánkach som sa po každej túre prvé mesiace vracal domov s až krvavými otlakmi. Tu ešte otlak neprišiel a stratila sa aj potreba topánky nekonečne dlho rozchodievať, na nohy sadli od prvého momentu.

Nohavice Fjallraven Vidda Pro splnili presne to, čo som od nich aj očakával. Zvolili sme túto verziu, ktorá je skôr na bežnú turistiku preto je na nich menej strečového materiálu oproti napr. modelovej rade Keb. Tu sa to hodilo, pohyb nebol až tak aktívny a skôr prevládalo dlhé čakanie v zlom počasí, kde väčšia časť materiálu G1000 pomohla.

Ku mikine z rady Keb len toľko, že neurazí ani v meste a poteší pri každom výšľape v horách. Materiál je zložený z hrejivého fleecu a vlny, takže sa super hodí pod zimné bundy, ale aj ako vrchná vrstva v teplejších dňoch.

Na záver bunda Greenland bola iba taká čerešnička na torte, teda na výbave. Zvonku super retro štýl, ktorý je inšpirovaný legendárnym modelom z roku 1968. Povrch je z G 1000 a teda aj čo-to vody zdrží. Samozrejme treba ju navoskovať, to v mojom prípade bol aj pri nohaviciachbohužiaľ pred touto cestou podcenený krok. Čo je najlepšie, vo vnútri je plnená páperím, takže zima vám nebude. Navyše Fjallraven má v ponuke rôzne strihy a plnenia zimných búnd a pariek (napríklad perím, vlnou či recyklovaným polyesterom), takže sa dá veselo vyberať a zima vám fakt nebude. Švédi fakt vedia ako to robiť.

 

 

Nórsko je nádherné a veci od Fjallraven a Hanwag tam zapasovali ako keby boli odtiaľ, ale veď to aj skoro sú.

Už sa neviem dočkať kam nás cesty zavedú nabudúce!

Autor: Peťo Hlinka, fotograf a cestovateľ