Ako na snežnice

   V poslednom období sa čoraz väčšej popularite tešia zimné športy ako sú skialpinizmus a bežkovanie. Menej známou zimnou aktivitou je chôdza na snežniciach. Asi je to aj preto, že kým skialpinisti po náročnom “výšľape“ do kopca môžu následne kopec “zrezať“ nádherným rýchlym zjazdom, tak “chodci“ na snežniciach si musia krok za krokom odkráčať cestu nahor i nadol, čo mnohým pripadá nezaujímavé a pomalé. Na snežniciach sa však nemusí chodiť len po kopcoch. Dá sa s nimi chodiť aj po rozľahlých lúkach a poliach s poriadne hrubou snehovou nádielkou, kde neexistujú žiadne obmedzenia v podobe odhrnutých ciest a vychodených chodníkov. Keďže sa zatiaľ nejedná o “masový“ šport, tak sa dajú vychutnať nádherné výhľady do dolín v úplnej samote.

     

        Funkcionalita snežníc spočíva v tom, že prakticky rozložia hmotnosť človeka na väčšiu plochu, a takto vlastne zabránia zabáraniu sa do hlbokého snehu. Pohyb na nich nevyžaduje špeciálny tréning ani absolvovanie náročného a drahého kurzu. Stačí chodiť trošku naširoko, našľapovať celými chodidlami a dvíhať vyššie nohy. Výhodou je aj rýchle obutie, vyzutie, zloženie a zbalenie. Ako pomôcka sa dajú použiť aj teleskopické paličky so širokými tanierikmi. Ale v pohode to ide aj bez nich.

        Podľa archeologických nálezov siaha história pomôcok na uľahčenie chôdze v hlbokom snehu približne 6000 rokov dozadu. Prvé zmienky siahajú do Strednej Ázie. Odtiaľ sa postupným sťahovaním národov rozšírili do severnej Európy a Ameriky. Tieto primitívne pomôcky sa vyrábali z dreva a kože v rôznych verziách: okrúhlej, oválnej a v tvare slzy. Francúzski obchodníci z kožušinami boli prvými Európanmi, ktorí začali používať tieto pomôcky. Podobnosť s tenisovou raketou bola inšpiráciou pre francúzske pomenovanie snežníc – raquette de neige. V 18.storočí vznikajú v Kanade snežnicové kluby a organizujú sa prvé súťaže.

Snežnice rozdeľujeme do dvoch základných kategórií:

1. Tzv. tradičné snežnice - ako už samotný názov napovedá, vyrábajú sa z tradičných materiálov ako je drevo a koža. Majú rôzne tvary a jednoduchú remienkovú fixáciu nohy. Chýba protišmykové ozubenie, preto sú vhodné len ako núdzová pomôcka, prípadne len na rovinatý terén.

 

2. Tzv. moderné snežnice rozdeľujeme ešte do dvoch podkategórií:

A/ Rám je vyrobený z ľahkej hliníkovej zliatiny. Ako výplet je použitá napnutá mechanicky odolná pogumovaná syntetická tkanina. Vyrábajú sa v oválnom tvare a v tvare slzy. Upevnenie nohy sa nachádza na plastovej platni s plastovými remienkami s nastaviteľným uťahovaním. Na spodnej časti sa nachádzajú protišmykové hroty. Takže tieto snežnice sú vhodné aj na pohyb v kopcovitom teréne. Na rozdiel od tradičných snežníc umožňujú voľný pohyb päty podobne ako pri bežkách a skialpe. Sú vhodné aj na dlhšie túry.

B/ Snežnice, ktoré by sa dali nazvať aj ako samonosné. Nemajú klasický rám s výpletom, ale nosnú plastovú plochu. Viazanie je spojené s nosnou doskou pomocou kĺbu, čo umožňuje voľný pohyb päty. Noha sa dá uchytiť pomocou plastových remienkov s možnosťou nastaviteľného uťahovania. Tie úplne najmodernejšie majú uťahovací systém BOA. Okrem spodných priečnych oceľových hrotov sa nachádza po bokoch nosnej dosky aj pozdĺžne ozubenie. Vďaka tomu sú tieto snežnice vhodné viac na pohyb v strmom zľadovatelom vysokohorskom prostredí než na rekreačnú vychádzku. Z tohto typu snežníc nájdete v našom e-shope ponuku od nórskeho výrobcu TUBBS.

 

Hlavným kritériom pri výbere je telesná hmotnosť. K tomu treba pripočítať približnú váhu výstroje ako je obuv, ruksak a oblečenie. To nielen preto, aby sa snežnice nebodaj nepolámali. Ale hlavne kvôli tomu, aby sa samotný nositeľ nezabáral hlboko do snehu. Platí pravidlo, že čím vyššia hmotnosť, tým sú potrebné väčšie snežnice.

Údržba snežníc je nenáročná a zvládne ju každý – stačí ich po prechádzke osprchovať a poriadne vysušiť.

 

Jaroslava Filasová

SPORTRYSY TEAM