Lukáš Michaľák – mladý horal, lyžiar, záchranár, horský vodca, ale hlavne skromný chlapec zo Ždiaru

Lukáš Michaľák – mladý horal, lyžiar, záchranár, horský vodca, ale hlavne skromný chlapec zo Ždiaru

Prinášame Vám rozhovor s horským nadšencom Lukášom Michaľákom, s ktorým sme sa porozprávali o jeho začiatkoch v lyžovaní, o jeho súčasných profesiách ako aj plánoch do budúcna. O Lukášovi toho na internete veľa nenájdete, tak pevne veríme, že Vás čítanie zaujme a zistíte o tomto skromnom Ždiaranovi viac. 

Kedy si začal s lyžovaním? Kto, alebo čo ťa k lyžovaniu priviedlo?

Ako každý chlapec v Ždiari som začal lyžovať veľmi skoro. Najskôr to bolo  s rodičmi v Tatranskej Javorine a neskôr s kamarátmi zo Ždiaru. Spomínam si, že na základnej škole bola možnosť ísť do družiny, alebo na bežecký krúžok, prirodzene padlo rozhodnutie ísť na bežecký krúžok. Venovali sme sa hlavne bežeckému lyžovaniu pod vedením p. učiteľky Bekešovej. Neskôr som zistil, že Ždiarske podmienky mi nepostačovali, tak som prestúpil do školy v Tatranskej Lomnici do športovej triedy a začal sa venovať skokom na lyžiach a bežeckému lyžovaniu.

Čo ťa vtedy viac bavilo?

Určite to boli skoky na lyžiach, bežecké lyžovanie trochu menej. Aj keď bežecké gény som mal, nakoľko môj pradedo sa ako prvý Slovák zúčastnil zimnej olympiády v roku 1936 v Garmisch-Paterkirchene. Hovorilo sa o ňom, že je to jediný Stredoeurópan, ktorý na bežkách konkuruje Nórom. Skoky na lyžiach ma však bavili viac a tak som nastúpil na osemročné športové gymnázium do Banskej Bystrice, ktoré sa špecializovalo viac na skoky na lyžiach. Toto moje nadšenie však relatívne rýchlo vyprchalo, ako aj život v meste nebol nič pre mňa. Začal som viac inklinovať k domovu a k horám. Vrátil som sa späť do Ždiaru a veľa času som trávil najmä v zimných horách. Tak sa začalo moje prvé zoznámenie so skialpinizmom a horským lyžovaním, ktorému som na dlhú dobu podľahol.

A čo klasické lezenie?

 Hlavne ma bavil a stále baví viac skialpinizmus, lezeniu sa venujem pomenej.  

Lukáš Michaľák a freeride

Freeride lyžovanie sa u nás vtedy iba začalo objavovať, začali sa robiť prvé ročníky podujatia Jasná Adrenalín, ktorých sme sa zúčastňovali aj s bratom. Našli sme si ideálne podmienky na domácej pôde v oblasti Lomnického sedla, kde sme veľa jazdili. Môj brat jeden z ročníkov dokonca vyhral. Neskôr to bola  aj klasifikácia na svetový pohár FreerideWorldTour. Bývala tam dosť veľká konkurencia napr. taký Jérémy Prévost, skrátka jazdci, ktorí jazdia svetový pohár súťažili u nás v Jasnej. V roku 2017 som napríklad sprevádzal francúzskeho freeridera Auréliena Ducroza pri zjazde z Lomnického štítu v jednej sérii Cham´lines. Som s ním stále v kontakte a máme ešte spoločné plány.

S bratom máte životné cesty teda veľmi podobné?

Áno, v lyžovaní určite. Brat sa zúčastňoval spolu s Michalom Bekešom – našim najrýchlejším zjazdárom, hromadných zjazdov a robil mu sparinga. Boli sme všetci traja veľmi dobrí kamaráti a máme za sebou toho veľa. Brat neskôr na lyžovanie trochu zanevrel kvôli práci a povinnostiam a ja som si išiel tiež svojou cestou.

Aká bola tvoja ďalšia cesta v horskej službe?

Inklinoval som k tomu odmalička. Jedného dňa som zbadal, že je vyhlásené výberové konanie a bolo rozhodnuté. Dozvedel som sa, že na horskej potrebujú niekoho zo severnej oblasti Tatier a hlásilo sa im málo ľudí, tak som neváhal a výberového konania som sa zúčastnil. Popri starších kolegoch som sa začal venovať viac horolezectvu a detailnému pohybu v horách. Rástol som pri profesionáloch ako Štefan Hrdina, Jano Korenko, Jano Kořínek, Martin Hatala a veľa ďalších. Spoznal som výborných kolegov a nových kamarátov.

Viem o tebe, že s nebohým Marošom Červienkom ste boli tiež kamaráti.

Áno, som rád, že si ho spomenul, s Marošom som strávil veľa chvíľ a spoločných dobrodružstiev v Tatrách ako aj Alpách. Málokto o ňom vie resp. všetci ho opisujú ako výborného horolezca, špárového špecialistu, ale bol aj výborný skialpinista. Trávili sme spolu veľa času na skialpových túrach, kombináciách skialpových túr s lezením – tomu sme holdovali a vedeli sme sa dopĺňať. Bol veľký ťahúň, ktorý ma veľa naučil.

Pamätáš si aj na nejaký konkrétny zážitok?

Je toho strašne veľa...Najviac sa mi páčili dva víkendy po sebe. Boli to naše reťazovky v Čiernej Javorovej doline v oblasti Ľadového štítu, alebo lezenie a lyžovanie v oblasti Hrubô. Skialpovo-lezecký okruh v masíve Kriváňa. Prelezenie celého hrebeňa snehových veží až na vrchol Ľadového štítu za 12hod. S nástupom z Javoriny. Samozrejme s lyžami na chrbte. 

Je niečo také čo považuješ za najťažšie čo si liezol alebo lyžoval?

Veľa vecí je zakázaných, tak neviem či to môžem spomenúť (smiech). Skôr sa púšťam do toho lyžovania, nehrám sa veľmi na lezca (smiech). Cením si ale jarné snehovo firnové reťazovky na severe Tatier,  SV Roklinu na Velkú Ľadovú vežu s Hatalom a Kořínkom a niektoré lezecké reťazovky s nebohým kamarátom D. Leskovianským. Mojou tatranskou prvotinou bol zjazd z Kežmarského štítu cez cmiter, alebo s bratom zlyžovanie Medených lávok. Ale také naj čo si spomínam bol napríklad sólo skialpový prechod, kde som zlyžoval z Nefcerskeho sedla, nasledoval výšlap na Hrubô, zjazd Prednou Garajovou lávkou do Hlinskej doliny, následne výstup severnou stranou na Štrbský štít. Bolo to v luxusných podmienkach a celkom rýchlo sa mi to podarilo. Išiel som prvou lanovkou na Solisko a o tretej poobede som bol už späť. Alebo aj zjazd z Veľkej Ľadovej veže goralským žľabom v oblasti Čiernej Javorovej doliny. Bol to technicky ťažký náročný nástup aj zostup a jednalo sa defakto o prvé opakovanie po Vladovi Tatarkovi, ktorý som realizoval s Ivanom Saloňom z Horskej služby. Spomínam si aj na krásny zjazd Ľadových doliniek s Janom Kořínkom a Marošom Červienkom.

Pôsobil si aj v zahraničí?

Mali sme s Marošom Červienkom zopár výjazdov v oblasti Chamonix. Pamätám si na lyžovanie Aiguille Verte Whymperovým kuloárom. Tu som, pri zjazde spadol kvôli lyžiarke a stal sa z toho celkom dramatický zostup. Boli veľmi ťažké podmienky, bolo tvrdo a mne praskol pri lyžovaní komín na lyžiarke, ale podarilo sa mi zastať a dostať sa bezpečne dole.

Ako ťa ovplyvnila práca v horskej službe?

Veľmi ma baví a napĺňa ma čo robím. Je to síce veľmi náročná práca, keď vidíte množstvo mŕtvych počas záchraniek, nenechá vás to chladnými. Veľa vecí prehodnocujem a ovplyvňuje ma to, aby som v niektorých veciach pribrzdil  alebo vôbec sa do nich nepúšťal. 

Vidíš nejaké rozdiely medzi prácou horského záchranára a horského vodcu? Hovorí sa, že vodca chodí za dobrého počasia a záchranár za zlého.

Smiech...Práca záchranára je kolektívna práca, kde sa musíte vzájomne dopĺňať, dôverovať tomu druhému. Musíš dať možno nejaké osobné spory nabok a spojiť sily, lebo ide o záchranu človeka. Musí sa spoľahnúť jeden na druhého.  Ako horský vodca si zodpovedný zase sám za seba a hlavne za svojich klientov. Tvoje rozhodnutia musia byť správne, nemáš tam s kým diskutovať či tak, alebo tak riešiť danú situáciu,  tam musíš robiť všetko sám. Čo sa týka vodcovstva, bolo to tak, že na horskej službe v tom čase boli dobré podmienky a mal som šťastie na dobrých kolegov, parťákov. Boli sme skrátka dobrá partia, ktorá dostala nápad absolvovať trojročný kurz horských vodcov. Záverečné skúšky sa robia v oblasti Chamonix, zaujímavosťou je, že som prepadol a musel som to opakovať. (smiech) Od minulého leta som však oficiálne horským vodcom.

Čo ťa viac napĺňa?

Určite viac práca na horskej službe, vodcovstvo mám iba ako doplnok, aj ako spôsob privyrobenia si.

Veľa horských vodcov hovorí, že keď si ich klienti objednajú na Gerlach, tak by to najradšej odmietli,  si už aj ty v takom štádiu ?

Smiech. Ešte nie som až tak ďaleko .

Bola nejaká túra, ktorá ťa vyložene potešila?

Poteší ma každá túra absolvovaná s jedným klientom, absolvovaná mimo štandardných ciest, nejaký náznak lezenia-hrebeň, alebo niečo podobné. Napríklad v zime lyžovanie na Chopku v žľaboch.

Vodíš teda aj zimnom období?

Áno, momentálne pracujem v Mountain Addiction s Michalom Gerčákom. V lete robíme výstupy na najpopulárnejšie tatranské štíty a v zime sa špecializujeme na lavínové kurzy, kurzy ľadového lezenia, skialp a freeride kurzy. Tieto kurzy sú výborné pre ľudí, ktorí sú v daných oblastiach laici, príp. nemajú odvahu sa púšťať do toho sami, nevedia odhadnúť lavínovú situáciu atď., tak sa zveria odborníkom, ktorí ich to naučia.

Máš nejakú špeciálnu lyžiarsku výbavu?

Lyžiarky ako aj topánky preferujem zo značky Scarpa. Lyže určite K2. Čo sa týka oblečenia je to rôzne, ale obľúbil som si napríklad nohavice Mammut, ktoré majú integrovanú lezeckú sedačku. Na vodenie v zime je to geniálna vec.

Aké máš plány do budúcna?

Teším sa na zimu, mám veľa neuskutočnených projektov, ktoré si však nechám zatiaľ pre seba. (smiech). Ako horský vodca však musím ponúkať aj populárne výstupy, aby som sa predal, aj keď ja som taký antifacebookový typ, antisociálny. Chcem si veci čo napríklad zlyžujem nechať pre seba, pripadne pre kamarátov. Nie som typ, ktorý pri kontinuálnom zjazde spraví 40 fotiek. Pre mňa je dôležité sa spustiť bez nejakej prestávky, čo najviac si to užiť a utekať na najbližší kopec. To je moja filozofia. Sledovať si podmienky sám, nebyť ovplyvniteľný tým kde boli ostatní, uvažovať sám.

Čo ťa v živote teší a čomu sa venuješ okrem športu a hôr? Alebo iba hory?

Smiech. Mojim koníčkom sú enduro motorky. Cestovanie na motorke je môj únik z hôr v letnej sezóne.

Máš nejaký vzor? Alebo obdivuješ niekoho?

Určite je to napríklad Poliak Andrzej Bargiel, extrémny lyžiar, ktorý nedávno zlyžoval osemtisícovku K2.

 

Lukáš ďakujeme za rozhovor a želáme veľa úspechov!

Decembrový výber

Mohlo by vás zaujímať

12. december 2018

Zapoj sa do sútaže ODFOŤ SA S ATOMICOM A VYHRAJ !

Chceme vidieť tvoj ATOMIC ! Odfoť sa so svojimi lyžami, alebo produktom ATOMIC, ktorý doma nájdeš, staň sa našim fanúšikom na Facebooku, hoď nám fotku do komentára a jedna zo skvelých cien bude tvoja! 

Ďalšie články z magazínu

KURZY MOUNTAIN ADDICTION